Skutocna pointa DSL je, ze namiesto toho, aby ste ohybali hlavu a prisposobovali sa jazyku, tak si prisposobujete jazyk pre seba, resp. pre problem ktory konkretne riesite.
V jednoduchosti povedane (nekamenujte, viem ze to nieje vedecke a presne:): Ide o filozofiu vyvoja softveru, pri ktorom postupujete odspodu hore, a to tak, ze ako postupne chapete lepsie a lepsie dany konkretny (specificky) problem, tak si pre tento specificky problem vytvarate Domain Specific Language, a to taky, aby sa vam co najlepsie v tomto jazyku dany problem podarilo vyriesit. Toto vedie (ked sa to vie) k tvorbe efektivnych (aj co sa tyka vypoctovej, resp. algoritmickej efektovnosti) a "maloriadkovych" programov, lahko modifikovatelnych a skalovatelnych...
Samozrejme to ma aj nevyhody... (aj ked podla mna nie podstatne;)
Medzi relativne casto spominane nevyhody patri napriklad to, ze sa niekto, kto pride po Vas na dany projekt, musi ucit Vami vymysleny DSL a pochopit ho, ako aj kod v nom napisany... toto je vsak podla mna trochu "nefer" vycitka. Pretoze ktokolvek kto pride po Vas na dany projekt, tak bude musiet pochopit Vami vytvoreny kod, nech uz je napisany v assembleri alebo v Lispe. A pokial DSL navrhnete naozaj dobre, tak zaucenie sa noveho programatora do projektu podla mna paradoxne urychli, aj ked bude musiet pochopit Vas DSL... dovod: menej kodu, vystiznejsie a priamociarejsie vystihnute "gro" problemu/programu/algoritmu...
Ak to niekoho zaujima (a neodradil ho tento nie moc podareny clanok), tak nech trosku pogoogli... ja som uz na prvych odkazoch nasiel omnoho zaujimavejsie clanky o tejto oblasti (ang. jazyk samozrejme nutnost). Tiez doporucujem vyhladat terminy ako "glass barriers in languages" a podobne... velmi zaujimave citanie pre kohokolvek, kto sa aspon okrajovo zaujima o computer language science (podobne ako ja;)...

