Vlákno názorů k článku
Evropská komise pokutuje Asus, Philips, Pioneer a Denon & Marantz
od Mýval - Já bych dal pokutu Evropské komisi za udílení...
-
peter (neregistrovaný)
Výrobca A, B, C nedovolí predať predajcom lacnejšie ako za cenu ktorú mu určil. Ako to ohrozí Duba a Mývala aby si mohli kúpiť od výrobcu D, E, F? Podľa mňa si tak škodí výrobca v tomto prípade hlavne sám sebe, keďže umelo znižuje dopyt tým že nedovolí výrobcom znížiť ceny na úkor ich marží. Môžete mi prosím vysvetliť ako to obmedzí koncového spotrebiteľa?
Aby to nebolo ako v tom vtipe kde sa stretnú traja podnikatelia vo vezení:
První: "Já nastavil nižší ceny než konkurence a zavřeli mě za dumping."
Druhý: "Já je nastavil vyšší než konkurence a zavřeli mě za zneužití tržního postavení."
Třetí: "To já je nastavil stejně jako konkurence a zavřeli mě za kartel." -
strepty (neregistrovaný)
Vyrobca A povoli minimalnu cenu 1000. Vyrobca D urci cenu tiez okolo 1000 aby sa predaval. Ked vyrobca A take nieco neurobi bude sa to predavat za 900 tak vyrobca D musi ist s cenou okolo 900 lebo za 1000 mu to nikto nekupi. To ze sme v EU je velka vyhoda somotna SR nema sancu klepnit nadnarodne korporacie po prstoch.
-
strepty (neregistrovaný)
Naopak komunisticke je ked su urcene koncove ceny. Ziarovka mala napriklad za komunizmu natlacene na skle 40W 225V Kcs 4.20 Tym ze vyrobca urci minimalnu cenu zamedzi konkurencii medzi predajcami, nikto nepreda tu ziarovku za 4.00 aj keby chcel nalakat zakaznika do obchodu. Keby nikto nestrazil co si korporacie robia tak by samozrejme tlacili na zisk na ukor obcana a EU tu je na ochranu obcana, nie na ochranu korporacii.
-
Osobne si nemyslim, ze to nejako konkretne a specificky obmedzuje koncoveho spotrebitela. O tom sa asi v tom rozhodnuti ani nepise. To si len niekto (=ludia) vydedukovali z pojmu "obmedzenie volneho obchodu".
Vec sa ma tak, ze obchodnik nakupuje tovar za cenu N a predava za cenu P. Cenu N normalne urcuje dohoda medzi nim a dodavatelom evtl. vyrobcom. Cenu P urcuje obchodnik tak, aby suhrn jeho fixnych nakladov (mzdy, prenajom priestorov a ine naklady, ktore su odvisle len od casu) a pohyblivych nakladov (naklady na nakup tovaru) bol v nejakom danom intervale mensi nez suhrn ziskov za tovar.
V com praktika firiem tomuto skodi je, ak sa produkt nejakej firmy predava dost na to, aby obchodnik bol nuteny ho naskladnovat alebo objednavat, ale nemohol si urcit predajnu cenu v sulade so svojou strategiou.
Prvoplanovo to obmedzuje obchodnikov v cenotvorbe, pretoze niektori obchodnici mozu mat obchodnu strategiu predavat velke mnozstvo tovaru s nizkou marzou a nizkymi nakladmi, ini naopak predavat mensie mnozstvo tovaru s vyssou marzou, ale zato poskytnut nejaky druh pridanej hodnoty "v cene tovaru".
Druhoplanovo to dava moznost vyrobcovi ovladat obchodnika, pretoze ak si pod hrozbou nedodania tovaru vynutia dodrzanie fixnych alebo minimalnych predajnych cien, potom je vyrobca schopny kontrolovat marzu a tym padom aj zisky a obchodne vysledky svojho klienta (obchodnika) tym, ako mu nastavi nakupne ceny. Nakupne ceny potom moze nastavovat v zavislosti na palete odoberaneho tovaru alebo clenstva v nejakom programe / skupine. Da sa tym napr. vnutit to, aby si obchodnik objednal od vyrobcu "sluzby s pridanou hodnotou", ktore by inac nechcel.
Ak ma vyrobca dost silne postavenie na trhu, aby si obchodnik nemohol dovolit vypadok jeho produktov vo svojom sortimente, tak v takom pripade obchodnik taha za kratsi koniec a uz to nie je volny obchod.
