Sice nechápu, proč zde tento článek vyšel, ale že se jedná o dungeony, které miluju, tak je mi to jedno.
A přisadím svoje favority: Realms of Arkania: Star Trail – první dungeon, který jsem dohrál do konce. Myslím, že se dalo přepínat mezi pohybem po čtvercích a volným pohybem. Já to hrál po čtvercích, přišlo mi to tak „správné“. V téhle hře jsem miloval desítky statistik u postav (nejen obvyklé vlastnosti ale i takové věci jako různé fóbie…) Stonekeep – když jsem ho viděl poprvé, nevěřil jsem, že by něco v čem hrají digitalizovaní herci mohlo být kvalitní. Naštěstí jsem Stonekeepu dal šanci a tím se nepřipravil o jeden z nejlepších herních zážitků.
Cestovanie a taborenie bola zabava dovtedy, kym sa nezodrali topanky a druzina dostavala zranenie.
Star Trail mal uzasnu hudbu, este doteraz ju mam niekde vyripovanu do MP3jek v tvare MIDI. Guy Henkel sa vtedy pochlapil (inak viete, ze tento pan je na obalke Planescape: Torment?).
A to bez ohladu na to, ze niektore kusky boli inspirovane Poleudorisovym Barbarom Conanom.
Star Trail sa nedal prepinat. Tam boli dva rezimy: pokial postavy behali po dungeone / meste, bolo to v rezime first-person-shooter a la Doom. (Inymi slovami, v duchu Dungeon Mastera, akurat ste sa mohli volne pohybovat lubovolnym smerom a pohyb nebol obmedzeny stvorcekmi.) V momente, ked nastal suboj, sa hra prepla do 3D izometrickeho rezimu, v ktorom bolo vidiet postavy na stvorcekovanej ploche. Suboj prebiehal na kola, v kazdom kole mala postava niekolko akcnych bodov, ktore mohla pouzit na pohyb, utok, kuzlenie, atd. (vsetko podla nemeckeho systemu pre stolove RPG ,,Das Schwarze Auge").
Perlickou bol treti rezim: ak postavy cestovali z mesta do mesta, objavila sa velka mapa a vykreslovala sa ciara, ktora indikovala prejdenu cestu (spomenme si na film Indiana Jones a cervenu ciaru na mape)
Ten isty sposob bol pouzity aj v Realms of Arkania: Shadows of the Riva.