Odpověď na názor

Akurat vcera som docital Oral History of 386, koho by to zaujimalo, prepis je dostupny tu:

https://www.computerhistory.org/collections/catalog/102702019/

Kazdopadne, v clanku su nejake nepresnosti. 4004 a 8080 su uplne nezavisle procesory vyvinute ako nezavisle externe zakazky. 8080 nie je evolucia 4004, ale konverzia cipovej sady spomenuteho terminalu Datapoint do jedneho kusu kremika vo forme mikroprocesora. 4004 vnikol ako externa zakazka na procesor snad pre kalkulacky.

Intel sa k 8080 dostal tak, ze dostal zakazku na vyrobu tychto cipov. Cipy 8080 implementovali instrukcnu sadu cipovej sady terminualu Datapoint (ktoru navrhli v IBM este o nejaky ten piatok skor). Kym bol vyvoj dokonceny, trh sa posunul a zakaznik uz o cip nemal zaujem. Aby nemusel Intelu za vyvoj zaplatit plnu sumu, cast platby vyriesili tym, ze Intelu predali prava na cip.

Intel v tej dobe fakt neveril, ze procesory su buducnost, doslova padlo: "Preco by som do pocitaca predal jeden procesor, ked mozem predat X pamati?". Intel bol este do zaciatku 80. rokov vyznamnym vyrobcom pamati.

Ostatne procesory v 80-tkovej rade su potom s 8080 viac alebo menej spatne kompatibilne. 8085 je kompatibilna snad aj na binarnej urovni a pre 8088 slo spravit transliteraciu kodu, kedy sa instrukcie 8080/8085 prelozili do instrukcii 8088. 8086 jakbysmet.

Tiez by som povedal, ze ta situacia 8086 vs. ostatne pokusy Intelu o procesor boli tak trocha naopak. 8086 je jedna z mala veci, co im na tomto poli vysla. Samotne 8086 bol projekt, ktory mal preklenut obdobie, kym intel dokonci micromainframe - Intel 432. To bol extremne komplexny projekt, ktory mal - celkom neprekvapivo - tie iste problemy ako Itanium o dve dekady neskor a do znacnej miery podobne problemy ako Intel 860 o dekadu neskor. Bol pomaly, drahy a neefektivny.

Preto Intel vobec 8086 nasadil ako docasne riesenie. Potom nanho nalepili 286tku, ktoru ako produkt aj v Inteli povazovali za nutne zlo a neskor spustili aj vyvoj 386tky z rovnakych dovodov.

Projekt Intel 432 sa dostal do tak mizerneho stavu, ze ho v Intelu interne restartovali ako projekt P6 (?). Spociatku mala byt 386tka s P6 kompatibilna, co znamenalo, ze by bola porusena spatna kompatibilita s 286tkou a IBM PC.

Preco si nieco take v Inteli dovolili? V dobe, ked sa 386tka zacala vyvijat (1981-1982) vlastne este nikto nevedel, co s IBM PC bude. Predaje sa este len spustali a nikto si neuvedomoval hodnotu existujuceho kodu. Spatna kompatibilita nebola temou. Zaroven si ale uvedomovali, ze dizajn 8086tky s iba 8mimi pracovnymi registrami (do znacnej miery podedeny od 8080) a segmentovymi registrami je gula na nohe. Intel strasil Zilog MMU.

Az feedback z trhu sposobil, ze sa vyvojovy tim priklonil ku kompatibilite s 8086. Marketaci Intelu 8086tky a 286tky predavali so slovami: "napiste vas software pre 286tku dnes a zajtra pobezi bez zmeny na 386tke". Az toto sposobilo, ze boli zahodene vylepsenia, ktore by zvysili pocet pracovnych registrov a bola dodrzana binarna kompatibilita s 8086/286. Co dnes vyzera ako samozrejmost vtedy samozrejmostou vobec nebolo.

Dalsim pomocnym faktorom bolo to, ze aj projekt P6 sa dostal do sklzu a obvody pre zbernicu v 386tke nebolo mozne navrhnut, pretoze neexistoval stabilny navrh samotnej zbernice.

To, ze Intel nebol ziadny expert v navrhu procesorov ilustrovala aj interna situacia vyvojovych timov. Samotni clenovia vyvojoveho timu 386 priznali ze v dobe, ked do Intelu nastupovali bol Intel na tom po stranke vyvoja tragicky. V inych firmach zaoberajucich sa vyvojom cipov (vtedy dost dominovali ASIC pred programovatelnymi obvodmi) fungovala riadna dokumentacia, formalne specifikacie, automatizovane nastroje na vyvoj a testovanie cipov.

V Inteli nic z toho nemali. K 8086 ani neexistovala formalna specifikacia, 286tka na tom bola iba o trocha lepsie, stale bola cela navrhnuta a testovana manualne. 386tka bola vlastne prvy procesor, ktory bol v Inteli vyvinuty state of the art procesom za pouzitia automatizacie. Do znacnej miery bez vedomia a ciastocne aj proti voli vedenia Intelu: "ak by vedeli co tu robime (a akymi nastrojmi to robime), urcite by nam to nedovolili".

To, ze v tej dobe bola pre Intel priorita v procesore 432 a P6 znamenalo, ze 386tka bola outsider s minimalnym financovanim a podporou. Takze niektore nastroje, ktore sa pri vyvoji 386tky pouzivali boli pokutneho povodu. Napr. autorouter na procesory bol napisany a spravovany studentom. To sa zmenilo az ked si Intel uvedomil, ze ako 432 tak P6 nemaju na trhu sancu uspiet a sustredili sa na 386tku. To nastalo az takmer ku koncu jej vyvoja.

Ani 386tka nebola schopna ukoncit nastup RISCov. Az zhruba pri 486tke sa podarilo dosiahnut paritu 486 s RISCovymi procesormi vo vykone a dosiahnut aspon ciastocne toho, ze procesor dokazal vykonat jednu instrukciu v jednom takte. Ani to ale nepomohlo a s Pentium Pro sa z Intelu vlastne stal frontend k RISCovemu procesoru. Tym padom CISCy prezili iba v mikrokontrolleroch a to este zhruba tri dalsie dekady. Dnes sice existuju, ale su to vsetko vybehove produkty s minimom dalsieho vyvoja a ustupuju RISCovym rieseniam.

7. 10. 2025, 11:09 editováno autorem komentáře