Ahojte, moje meno je PAKO. Už od malička trpím komplexom menejcennosti. Možno si myslíte že to nič neznamená no keby ste vyskúšali aké to je byť v mojej koži hned by ste pochopili prečo so mnou nikto nič nechce mať do činenia. Od narodenia mám pocit že všetko je strašne rýchle, len ja nie som schopný nič urobiť aby som niečo zmenil. Nikdy sa mi nič nepodarilo. Začalo to už na základnej škole, kde som mal výborný prospech ale nebol som schopný sa z nikým porozprávať. Vždy som bol nervozny že sa mi budú posmievať alebo sa ma spýtaju na niečo čo nebudem vedieť. Tak to pokračovalo ďalej, strdná škola. Tam som sa radšej schovával na hajzloch a učil sa integrované obvody. Chalani ma bili a na stužkovej ma obliali pivom. Mamina ktorú mám veľmi rád mi za to vynadala a dostal som po zadku kričala po mne že som len obyčajný PAKO. Vysokú školu som absolvoval z vyznamenaním. Babka s mamou mi kúpili môj vlastný počítač ZX spectrum to bol najšťastnejší okamih môjho života. Teraz pracujem na telekomunikáciach, ale pre človeka, ako som ja chudého týpka v okuliaroch to znamená ďalšie životné zlyhanie. Nemyslím, že by to bola úchylka, aj keď som presvedčený že navonok to tak vyzerá, aj si to trochu pripúšťam, ale vo vnútri je to túžba nebyť sám.